Martina Klbečková: Okamihy
Výstava začína 2. 9. 2022 v piešťanskej Magna Gallery.
Pri príležitosti otvorenia výstavy sme autorku Martinu Klbečkovú trochu vyspovedali.
Rozhovor
Ako si sa dostala k porcelánu?
MK: Prišlo to strašne pozvoľne, ja som sa už od malého decka rada plácala v blate. A dedko, keď polieval vinohrad, (mali sme ho v kopci) navrchu položil hadicu a nechal ju tiecť. Dole vždy vznikla blatová kaluž, v ktorej sme so sesternicami stavali všelijaké hradby, domy a hrady. Tak sme sa v tom blate hrávali a mne tá hlina nejak prirástla k srdcu a žijem s ňou doteraz.
Keď som rozmýšľala kam pôjdem na strednú školu, stále som hlinu milovala. A keramika je krok od blatových hradov a porcelán je zas ďalší krok od keramiky,… postupne sa to na mňa nalepilo.
Je to veľký rozdiel pracovať s keramikou alebo s porcelánom?
MK: Je to veľký rozdiel. Každý materiál si vyžaduje trochu inú techniku ale všetko je to remeslo. Dá sa to naučiť. Je to tiež vec preferencií. Komu čo viac vyhovuje, aký materiál sa viac hodí na akú myšlienku, či projekt. Ale všetko je to veľmi príjemné. Taká ukľudňujúca práca, kde si iba sám so sebou vo svojom vesmíre.
Napriek tomu, že tvoje meno mi je spojené s originálnymi ozdobami na vianočných stromčekoch, vidím na tejto výstave veľa architektúry. Je to nejaký nový smer? Sám vlastním tri gule a všetkým sa veľmi páčia. 🙂
MK: Ani neviem, ako som sa k líniám dostala. Myslím, že to prišlo z kresby. Áno, na tejto výstave všetko začalo kresbou. V linke, takej figurálnej na začiatku, som prekresľovala svoje staré fotky. A neviem prečo, vždy som zbožňovala rovné veci v perspektíve. A tam je práve brána k architektúre.
Ešte som si hľadala aj nejaké staré fotky z Piešťan, vlastne kopa budov na výstave je piešťanských. A perspektíva, proste strašne ma ukľudňuje ako sa všetko zbieha. Tak som začala s linkou aj v kresbe. A napadlo mi, že keď už som keramička, tak chcem dostať tú kresbovú líníu do priestoru. Je to vlastne 3D linka.
Ako ide dohromady taká vianočná ozdoba a architektúra? Rozličné motívy, rozprávkovo kontra geometria, nebije sa to?
MK: To sa trochu bije. Ale keď som robila teraz tie domčeky, rozmýšľala som, že prevediem podobné linky aj do „vianočných gúľ“ a urobím nejaké perspektívne konštrukcie. Je to vlastne posun. Tie zvieratká čo robím zbožňujem. Aj ozdoby, aj šperky. Ale niekedy už som prezvieratkovaná.
Cítim, že potrebujem posun.
Sledujem na BazArte už tretí rok tvoje posuny a zdá sa mi, že toto nebude úplne márne. Na to sa asi nedá odpovedať. Ale dá sa odpovedať na otázku, ako vidíš budúcnosť umenia s porcelánom na Slovensku.
MK: Na Slovensku nemáme porcelánovú tradíciu. Nikdy sa tu neťažil kaolín, ako napríklad v Čechách. Tam je porcelánka temer všade. Tam majú históriu, tam sa ťažilo, u nás je história keramiky skôr taká priemyselná, stavebná. Ale myslím si, že budúcnosť je. Trochu pomaličká, pozvoľná. Už aj preto, že na Slovensku existuje iba jedna vysoká škola, kde sa učí keramika a porcelán. Na druhej strane, keď som teraz bola pozrieť prieskumy, videla som tam krásne veci, ktoré dávajú človeku optimizmus. Ono sa to rozbehne, len to chvíľu potrvá.
Teraz som tam videla veľmi šikovné baby. Keď som skončila školu, tiež som najskôr nevidela istú budúcnosť. Hoci nás škola pripravila robiť umenie, človek potrebuje z niečoho aj žiť. Na začiatku som pracovala aj v škôlke. Kuriózne, práve práca s deťmi mi dala prvú inšpiráciu na zvieratkové šperky i vianočné nafúknuté gule. Škôlkárska estetika je čistá, nepokazená, plná fantázie a oni kreslili presne takéto somarinky. My sme sa tak navzájom ovplyvňovali. Tak som začala iba zvieratkovými šperkami a postupne, keď som videla, že sa mi to rozbieha, začala som sa venovať porcelánu naplno. Dnes som už desať rokov zo školy a môžem povedať, že pre mňa v porceláne a keramike vidím budúcnosť. Ale ak by si sa ma spýtal pred desiatimi rokmi… 🙂
Nejaké posolstvo pre nových keramikov?
MK: Možno by som rada mladým výtvarníkom povedala, že začiatky sú ťažké, ale tiež netreba hneď hádzať flintu do žita. Môže si človek nájsť popri umení aj nejakú inú prácu, ktorá ho uživí, ale netreba umenie úplne odsunúť. Treba si to proste nechať. Je to skvelé. Samozrejme, je to namáhavé, je to vyčerpávajúce, ale keď sme tomu obetovali 6 rokov štúdia, stojí za to vytrvať.
Bez umenia a kultúry sa vytratí aj osobná kvalita života.
Pracuješ už aj na nových vianočných prekvapeniach?
MK: Prekresľujem prvé obrázky už od marca, väčšina nápadov prichádza najprv v kresbe na papieri. Vždy pridávam nejaké nové zviera, jedno morské zvieratko, jedno tradičné, jedno smiešne. Tohto roku príde aj hovnivál, koala, pečené kura,… ani si neviem spomenúť. Celý rok si to predkresľujem a sama sa teším, ako to nakoniec vyjde. Každý kus je iný. Každý je originál.
Ale teraz som pripravovala nové veci na výstavu, tak som sa ozdôb nestihla poriadne dotknúť…
Tie vázy vážne zaujali, sú nádherné a vraj sú tam scény z reálnych fotografií?
MK: Všetko sú to prekreslené fotky. Podobne ako som preniesla architektúru, tak aj staré fotky, ktoré ma osobne zaujali, som preniesla do kresby v základnej linke. Nie je tam veľa detailov. Rokmi ako sa strácam v spomienkach, akoby tie spomienky teraz nabrali v tých vázach nový život. Je to proste len životný príbeh prenesený na porcelán. 🙂
Ďakujem pekne za rozhovor
Rozprávali sme sa s Martinkou Klbečkovou o výstave Okamihy.