Barbora Benková -Výdych
Trvanie výstavy: 05. 02. 2026 – 28. 03. 2026
Magna Gallery, Nitrianska 7555/18, 921 01 Piešťany
🎙️ Nechce sa ti čítať? Vypočuj si podcast:
Výdych
Výdych je telesný moment, v ktorom sa uvoľňuje nahromadené napätie. Výdych je chvíľa, keď sa telo prestane držať. Nie je to koniec ani začiatok, skôr jemný presun – uvoľnenie napätia, ktoré sa nahromadilo bez toho, aby sme si ho plne uvedomovali. V tomto priestore medzi nádychom a ďalším pohybom vznikajú obrazy.
Maľba sa tu neobjavuje ako odpoveď, ale ako prítomnosť. Ako možnosť zostať pri tom, čo sa deje vnútri – bez potreby pomenovania. Vrstvy farby sa ukladajú pomaly, s opatrnosťou, akoby si samy hľadali mieru. Niektoré sa zviditeľnia, iné zostávajú potlačené, prekryté, len tušené. Tak ako vnútorné stavy, ktoré sa nedajú úplne vysloviť.
Obraz nie je miestom rozprávania príbehu, ale miestom stretnutia. Stretu so sebou, s priestorom, s pohľadom druhého. Tento „Iný“ nie je priamo prítomný – je cítiť skôr ako posun, ako zmena rytmu, ako drobné narušenie rovnováhy, ktoré si vyžaduje spomalenie. Vnímanie sa tu deje v tichu, v otvorenosti voči tomu, čo prichádza bez nátlaku.
Po období, keď maľba mlčala, sa návrat k nej neudial ako gesto istoty. Skôr ako opätovné odhodlanie zostať. Zotrvať pri procese, aj keď je krehký. Každý obraz vzniká z drobného rozhodnutia pokračovať – ešte jednou vrstvou, ešte jedným dotykom, ešte jedným dychom.
Horizontálne pásy, rozostrené prechody a mäkké farebné polia nesú rytmus tela. Pripomínajú dýchanie, pulzovanie, pohyb, ktorý nie je viditeľný, no je neustále prítomný. Farba tu neoznačuje významy, ale funguje ako stav – upokojujúci, tlmiaci, nesúci. Je spôsobom, ako sa obraz aj divák môžu nadýchnuť a následne uvoľniť.
Výdych nie je výzvou k interpretácii.
Je pozvaním k zotrvaniu.
K spomaleniu pohľadu.
K návratu k telu, k prítomnému okamihu, k maľbe ako tichému, ale vytrvalému spôsobu bytia vo svete.
Barbora Benková (1992) je absolventkou Ateliéru Maľby pod vedením doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby, ArtD. na VŠVU v Bratislave (2020). Počas štúdií absolvovala študijnú stáž v Estónsku a Poľsku. Má za sebou niekoľko sólo aj skupinových výstav na Slovensku a v zahraničí. Primárne sa zaoberá maľbou a jej presahmi.
Rozhovor s autorkou
Pri príležitosti inštalácie výstavy sme trochu vyspovedali autorku:
Pamätáš si ešte svoj prvý kontakt s maľbou alebo kresbou?
„Úplne presne nie, ale mám pocit, že to bolo veľmi skoro. Možno už v škôlke, určite na základnej škole. Kreslila som stále. Aj keď – paradoxne – výtvarná výchova pre mňa nebola vždy príjemná.“
V akom zmysle?
„Mala som tendenciu veci prepracovávať. Stále som sa k nim vracala, pridávala, opravovala… až som niekedy papier doslova prederavila. Bola to taká zvláštna kombinácia potreby tvoriť a nespokojnosti s výsledkom.“
Napriek tomu si sa kreslenia nikdy nevzdala.
„Nie. Kreslila som celý život. Aj keď som sa nakoniec po strednej škole rozhodla pre psychológiu.“
Psychológia a maľba znejú ako dva odlišné svety.
„Len na prvý pohľad. Počas štúdia psychológie som si začala veľmi silno uvedomovať, že mi chýba niečo fyzické. Potrebovala som ‘vydať hlavu von’. Nechcela som pracovať len s myšlienkami, ale zanechať po sebe aj niečo hmatateľné. Objekt. Stopu.“
Bol to moment, keď sa maľba vrátila?
„Áno. A pomohlo mi aj to, že kamarátka išla študovať maľbu. Vtedy mi došlo, že maľba nie je od psychológie až tak ďaleko. Obe pracujú s vnútornými stavmi, len iným jazykom.“
Čo ti dnes maľba dáva?
„Je to spôsob, ako si vizualizovať veci, ktoré sa mi hromadia v hlave. Vytváram si tým vnútorný priestor. Miesto, kde chcem byť a na ktoré sa chcem pozerať.“
Keď hovoríš ‘priestor’, znie to skoro ako fyzická skúsenosť.
„Aj je. Je to niečo, čo ma priťahuje esteticky, fyzicky aj transcendentálne. Je to priestor, v ktorom rada existujem.“
Čo by si chcela, aby si z tvojich obrazov odniesol divák?
„V prvom rade by ho mali zastaviť. Vytrhnúť z každodenného kolobehu. Ponúknuť mu priestor, do ktorého môže vstúpiť, cítiť sa v ňom dobre, byť sám sebou.“
A čo ak v nich uvidí niečo úplne iné, než si mala na mysli?
„To je v poriadku. Abstraktné diela majú tú schopnosť – môžu diváka vtiahnuť, zharmonizovať sa s ním, alebo na neho naopak ‘vystúpiť’. Každý si v nich môže nájsť to, čo práve potrebuje.“
Prečo je ti abstrakcia bližšia než konkrétny motív?
„Lebo tak funguje aj moje myslenie. Je fluidné, rozhýbané. Nepremýšľam v ostrých líniách, skôr v zahmlených, plynulých obrazoch.“
V tvojich obrazoch je však cítiť aj prírodu.
„Áno. Súvisí to s mojím vnútorným priestorom aj s prostredím, v ktorom žijem. Príroda tam nie je doslovná, skôr ako pocit, stopa, stav.“
Ak by si mala zhrnúť posolstvo svojej tvorby jednou vetou?
„Nebáť sa pozrieť dovnútra. Každá zmena musí začať od nás. Keď budeme lepšie poznať seba, možno sa trochu upokojí aj svet okolo nás.“
Ďakujeme za Rozhovor (kultúra art restartnisa)