Jana Machatová & Peter Machata: Storyline
Kurátorka: Viera Kleinová
Autorský šperk Jany Machatovej a Petra Machatu nie je ľahostajným záznamom vzácneho materiálu ani povrchnou ekvilibristikou zlatníckej technológie. Bude od vás chcieť sústredenú pozornosť, ale môžete dostať štedrú porciu žitej skúsenosti. Týka nielen aktérov a aktérok zápletiek Janinych a Petrovych šperkov, ale je aj zainteresovanou metaforou našej znepokojujúcej doby. Pomôckou pri vnímaní ich šperkov môžu byť tieto kľúčové slová: Telo ako mobilný komunikátor osobných a spoločenských tém. Spomienka ako nostalgia a trauma. Bolesť ako stigmatizovaná krása. Banalita ako autentický ženský svet.
Do Galérie Magna sa Jana Machatová a Peter Machata vracajú po takmer desaťročí. Ako sa odvtedy zmenil ich aj náš svet? Krátka odpoveď by v oboch prípadoch zrejme bola: Nenávratne. Svojou umeleckou praxou nám tak obaja dlhodobo a empaticky pomáhajú ukotviť a situovať príbehy, na ktoré chceme zabudnúť aj miesta, kam sa neodbytne vraciame.
Zopár záberov z vernisáže
Peter Machata
Peter Machata absolvoval sochárske školenie v ateliéri Jozefa Jankoviča na VŠVU v Bratislave, ale arénou, v ktorej sa odohráva jeho výtvarná prax, sa čoskoro po skončení akadémie stal autorský šperk. Za viac ako dve dekády svoj sochársky fundament previedol mnohonásobnými transformáciami. Azda najvýdatnejším motorom jeho umeleckých výskumov sa stal materiálový a technologický experiment. Dáva mu totiž možnosť byť extrémne súčasným kurzorom. Môže tak nielen excerpovať z technológií a materiálov, ktoré vyznačujú našu dnešnú realitu (CNC fréza, 3D tlač, plastové, kompozitné materiály), ale vie nimi koncipovať vizuálne scenáre exponujúcu skúsenosť bolesti, realitu stigmy či silu pohľadu. Fúzuje digitálne a klasické zlatnícke techniky a v tomto fragilnom rozhraní minulého a súčasného s pasiou dáva slovo tomu najbanálnejšiemu frézovaciemu materiálu aj zlatníckej verzii stredovekej oltárnej konštrukcie. Aktuálne je to príkro šedá priemyselná lisovacia hmota, pre Petra fosilizovaná matéria. Fixuje a materializuje spomienky – môže byť dielikmi vianočného ananásu, v najnovšej Petrovej sérii sú predovšetkým okom. Hovorí o moci pohľadu. Je to pohľad každodenného psieho spoločníka, britké synovo oko. Téma oka by mohla byť asociáciou sentimentálneho historického šperku, tzv. Lovers’s Eye, inokedy nám Peter naservíruje emóciu ako oko s kovovou slzou v manrayovskej verzii Glass Tears. Alebo sa na nás díva oko ako vystrihnuté z najsureálnejšej scény Buñuelovho filmu Andalúzsky pes. Ešte prednedávnom to boli ženské ruky a realita prežitej bolesti, zasadené do neortodoxných medailónov a kódované momentom prekvapenia, znepokojenia. 3D skeny ruky, jazvy na prvý pohľad indikujú daktyloskopickú korektnosť, Peter však smeruje inam. Demonštruje vôľu portrétu byť obrazom expandujúcim do priestoru aj aposematickým signálom. Zaujíma ho tektonika objektu, razantné i subtílne fázovanie pohybu, evokovanie brutalistickej monštróznosti. Medailóny niekedy prejdú ráznym dekonštruktivistickým rezom, inokedy sprostredkúva vitalitu a krehkosť portrétov vrstvením plexisklových reliéfov v takmer holografickom zázname. Jednu z ostatných kolekcií pomenoval Peter Machata Život za bolesť. Jeho empatický a odvážny dialóg s portrétovanými môže byť nástrahou i výzvou. Dištancujeme sa alebo chceme byť účastní?
(art hikevent)
Jana Machatová
Jana Machatová sa v teritóriu autorského šperku pohybuje od školských čias. Je jednou z prvých absolventiek šperkárskeho ateliéru na VŠVU v Bratislave, jej učiteľmi boli Anton Cepka a Karol Weisslechner. Aktuálne je čerstvou pedagogickou posilou vo svojom domovskom ateliéri a za sebou má aj úspešne ukončené doktorandské štúdium šperku na VŠVU v Bratislave. Ani v najnovšej tvorbe sa nevzdáva svojej roky rozvíjanej pamäťovej topológie. K niektorým jej uzlom, evokáciám jej detstva ako príslušníčky generácie Husákových sa vracia takmer obsedantne. Napokon Lost in Memories nazvala jednu zo svojich ostatných výstavných prezentácií. Ale uvedomuje si riziko, ktoré stratégia zachytávania rozmanitých pamäťových stôp prináša. Vie, že ich prenos je často bolestný, nespoľahlivý a nepohodlný. Svoju spomienkovú mapu dlhodobo kreslí v duálnom kóde rozklenutom medzi osobne motivovanou spomienkou a angažovaným pamäťovým fragmentom. Je to extrahovaný svet Frauen Fleiss, zabudnutého dámskeho časopisu zo začiatku 20. storočia a jeho sladko mámivé obrázky dám v pekných šatách, rozkošných detských topánočiek, ale aj naša nespracovaná nedávna realita – ostnatý drôt, siluety panelákov a jadrových elektrární. Ako teda dnes vyzerajú spomienka podľa Jany Machatovej? Nosnou zostáva figúra, komunikujúca v pohyblivom rozhraní a atribuovaná viacerými charakteristickými prvkami jej štýlového repertoára. Narácia sa v jej brošniach odohráva vo forme upomínajúcej jednak na klasický medailón, ešte podstatnejšou referenciou je otvorenosť, fluentnosť jej brošňových skladieb. Ženy v pohybe sú jadrom jej najnovšej kolekcie, svoje „cvičenky“, figúry zo starých časopisov vťahuje do diania svižnou drôtenou kresbou. Jej postavy sú permanentne náchylné vykročiť zo svojho palisandrového/ mahagónového lôžka, v monochróme keramického reliéfu ich zase akoby vyhladil alebo vypreparoval čas.