Výstava Ivany Šátekovej – „Boli tam ľudia aj ženy (slovenské príslovie)“

v piešťanskej Magna Gallery, 9.3. – 7.4.2018

Kurátorka: Silvia Čúzyová

 „Vo svojej tvorbe sa venujem rôznorodým témam a aj výtvarný jazyk je pri každom projekte iný – prispôsobený námetu, ktorý spracovávam. Ako najväčšie vizuálne inšpiračné zdroje sa objavujú komix, folklór a ľudová tvorba. Dôležitým východiskom pri tvorbe je pre mňa vždy výskum, proces tvorby a experiment. Často využívam sociálne prieskumy môjho okolia. Nepracujem s vnútornou intimitou, ale skôr spracovávam témy spoločenské. Zaoberám sa generačnými problémami mojich vrstovníkov, kde skúmam napríklad tridsiatnícku večnú mladosť, ich odmietanie starnutia a zastabilizovávania sa. Taktiež dlhodobo hľadám podobu súčasného slovenského folklóru a to aj využívaním formálneho jazyka, aký používali naši predkovia pri ich výtvarnom prejave, no už s prvkami súčasnej doby. Ľudová tvorba Slovákov idealizuje a ja sa zase snažím túto ich podobu ukázať bez príkras. V dnešnej dobe, kedy vrcholia v spoločnosti témy rasizmu a narastajú fašistické tendencie, považujem za nutné spracovávanie takýchto tém, ktoré by mali neustále rezonovať a boli varovaním.“

Výtvarníčka, maliarka, kresliarka, dizajnérka, ilustrátorka, vyšívačka, najnovšie aj grafička Ivana Šáteková absolvovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (2006 – 2012, prof. Daniel Fischer). Na výtvarnej scéne je známa vtipnými a provokatívnymi výtvarnými reflexiami, ktoré realizuje v širokom spektre výtvarných techník. Tie si osvojuje podľa aktuálneho plánu a potreby. Jednotiacou líniou je však záujem o „slovenskú náturu“ a autorkin neúnavný aktivizmus. V roku 2013 sa stala finalistkou Essl Art Award, v roku 2014 jej bola udelená Cena Nadácie Tatra banky.

Piešťanská výstava bola pomenovaná jedným zo slovenských prísloví, ktoré je možné nájsť v súbornej zbierke folkloristu, básnika, prozaika, evanjelického kňaza a pedagóga Adolfa Petra Zátureckého: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia (1897). „Boli tam ľudia aj ženy“ – patrí k formuláciám, ktoré v prozaickej a pravdepodobne zvykovo ustálenej rovine reflektovali chápanie a postavenie ženy v slovenskej spoločnosti spred cca 120 rokov. So šokujúcou pragmatickosťou je tu predstavené marginalizovanie žien a ich „tradičné“ umiestnenie do rodiny a domácnosti. Ivana Šáteková dáva svojou výtvarnou reflexiou – s originálnym humorom a zmyslom pre provokáciu – podnet na zamyslenie, čo z týchto tradičných naratívov a spôsobov uvažovania pretrváva aj do súčasnosti. Externým a znepokojivým podnetom pre túto otázku bolo aj časovo paralelné, neprijatie Istanbulského dohovoru (prevencia násilia, ochrana žien, stíhanie páchateľov…), v rámci slovenskej legislatívy.

Výstava predstavila vizualizáciu problému cez dve paralelné línie. Prvou bola kolekcia grafík – linorytov, ktoré pracovali s „ľudovou“ vizualitou. Žena/ ženy zachytené pri interiérových a exteriérových domácich prácach sú utíšené a vynechané z ľudskej/tradične mužskej spoločnosti prostredníctvom symbolu – krčahu, ktorý majú na hlave, namiesto tváre. – Ženy sú tu „zpredmetnené“, zaradené do domácnosti ako rádový úžitkový inventár… Autorka sériu grafík doplnila aj niekoľkými relikviármi – vitrínkami, v ktorých sú porozbíjané džbánky a keramické črepy. Rozbitím krčahov tu symbolicky zrušila vylúčenie, anonymitu, uväznenie v tradične ženskej domácej sfére…

Samostatnou, no tematický príslušnou líniou bola kolekcia porcelánových a keramických sošiek. Tentoraz skôr „meštiackych“ než ľudových interiérových dekorácií, populárnych a rozšírených, elegantných a krehkých zobrazení esencie ženskosti. Krehké postavy majú tetovania, modriny a oddelené končatiny. Na pahýľoch im jasne svieti červená krv. Sošky však naďalej disponujú pôvodným ľúbivým výrazom, bezstarostným úsmevom, či estetickou pózou…

   

     

foto: SČ a archív autorky

Zdielať →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *