Mladý slovenský umelec z Bratislavy, ktorý za svoju diplomovú prácu S dychom po korení v roku 2015 získal Cenu rektora sa po prvý raz predstaví v Piešťanoch v galérii Magna so svojou výstavou: Nevynechané. Vernisáž sa uskutoční v stredu 9. septembra o 18,00 h. Kurátorom výstavy je Noro Lacko.

„Rasťo Podhorský (1990) je v čerstvým absolventom ateliéru + – XXl vedeným prof. Danielom Fischerom na Katedre maľby a iných médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Jeho aktuálna piata samostatná výstava s názvom „Nevynechané“, pripravená pre priestory piešťanskej galérie Magna, sprístupňuje výber kresieb na papieri a malieb vyhotovených kombináciou olejomaľby a akrylu,“ uvádza vo svojom kurátorskom príspevku.

Výstava v priestoroch malej galérie súčasného umenia na Teplickej ulici (vedľa OC Aupark) potrvá do 1. októbra.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rastislav Podhorský – životopis

Vzdelanie

2015-Doktorandské štúdium na katedre kresby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave

2009-2015Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, Katedra maľby a iných médií (ateliér +-XXI, prof. Daniel Fischer)
2005-2009 Škola úžitkového výtvarníctva J. Vydru v Bratislave (odbor kameňosochárstvo)

Samostatné výstavy

S dychom po korení, Photoport, Bratislava, 2015
O kľaknutie menší od seba, Photoport, Bratislava, 2013
Prítulky a útočiská, Ateliéri studená (Hangár), Bratislava,2013
Rožňavské radiály- Medzimédiá (s Danielom Fischerom a Martinom Špircom), Rožňavská galéria, Rožňava, 2013
Zametené (Nehybní v nehybnom), Artotéka, Bratislava, 2012

Skupinové výstavy

RESET 2015/XI.Trienále malého objektu a kresby, Galéria J. Kollára, Banská Štiavnica 2015
Maľba roka 2014, Nedbalka, Bratislava, 2014
Art Market Budapest, Budapešť, 2014
Čo sme si navarili, Galéria mesta Bratislavy, Bratislava, 2014
Srdcových deväť, Photoport, Bratislava, 2013
Kebabb 13, Považská galéria umenia, Žilina, 2013
Art follows you, Afygallery, Praha, 2013
Exkurzia do cudzích svetov, T-gallery, Bratislava, 2012
Bratislava accesible artfair, Bratislava, 2012
U102, Krokus, Bratislava,2011

Ocenenia

Cena rektora za diplomovú prácu S dychom po korení 2015
Text kurátora:

Rasťo Podhorský (1990) je v čerstvým absolventom ateliéru + – XXl vedeným prof. Danielom Fischerom na Katedre maľby a iných médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Jeho aktuálna piata samostatná výstava s názvom „Nevynechané„, pripravená pre priestory piešťanskej galérie Magna, sprístupňuje výber kresieb na papieri a malieb vyhotovených kombináciou olejomaľby a akrylu.

Predstavený súbor Podhorského prác zjednocuje kombinácia asketicky strohých kompozícií využívajúcich spojenie obsesívneho precvičovania veristickej figurálnej maľby, či kresby a ne-anekdoticky vážnej paradoxnej pointy naznačenej situácie, s dôrazom na zobrazené gesto. Paradoxnosť je prítomná aj v disproporcii existenčne neúnosne vypätého významu, a výrazne tlmeného až zatajovaného afektu, neseného strohým, akoby mimovoľným, no v skutočnosti starostlivo komponovaným telesným gestom zobrazených figúr.

Dôležitým aspektom práce, je podľa môjho názoru, samotný akt maľby, či kresby, ktorý v sebe zahŕňa časovú náročnosť a telesnú naliehavosť, vo vzťahu k nutkavému opakovaniu, neustálemu precvičovaniu, ale aj vo vzťahu k disciplíne a zdržanlivosti rukodielneho úkonu. Akt maľby, podobne ako akt kresby je v Podhorského chápaní posunutý až na prah nutnej potreby prijímať účasť na veciach človeka, v zmysle manuálneho pracovno-telesného nasadenia, ale aj mentálneho sústredenia. Stávania sa človekom a stávania sa ľudským.

V Podhorského prácach sú zvyčajne sociálne, rodovo, vekovo či rolovo konkretizované ľudské typy vycelené a vyceľujúce sa zo sveta ako jeho „časti bez účasti“, často inscenované v situáciách intenzívnej nezmieriteľnosti so sebou samým, či so svetom. V takých situáciách, v ktorých nie je možné kultúrne zušľachťujúco zahladiť medzery medzi životnou skúsenosťou, prežívaným momentom alebo existenčným naladením a systémom posvätených hodnôt, či plánom dobre ošetrenej účelnosti. Podhorského človek je najčastejšie situovaný do uzavretého obytného, ale akosi nezabývaného interiéru, v ktorom sú dvere v tých lepších prípadoch len zmierlivejším, jemnejším pokračovaním steny, a v tých horších (oveľa častejšie) sa z nich stáva temný desivý priestor, zranenie, prasklina v úkryte – cele.

Myslím si, že napriek konkretizácii ľudských typov, nejde o námety, ktoré by mali vykresľovať individualizované aspekty ľudského prežívania. Skôr naopak, konkretizácia tu slúži ako prostriedok zovšeobecnenia, iná možnosť ako povedať, že sa to týka všetkých, že za všetkými nánosmi kultúrneho a sociálneho je čosi neredukovateľne ľudské. To, čo na Podhorského prácach znepokojuje, je prevažne deficitný charakter takto naznačeného ľudského jadra. Na stiesnenosť, problémovosť ľudskej situácie, na jeho vynechanie, či vypadnutie zo sveta, odkazujú motívy bežného vybavenia interiérov (posteľ, kreslo, stolička, stôl), alebo všedného domáceho pracovného náčinia, teda napospol vecí, ktorých primárna funkcia spočíva v úžitkovosti. Tieto „veci po ruke“ sa v Podhorského prácach zvyčajne transformujú na akési zraňujúce, väzniace, zotročujúce alebo nefunkčné a znefunkčňujúce „veci proti ruke“. Paralelne s ľudskými a človekom vytvorenými vecami, sa však v Podhorského obrazových kompozíciách a objektových inštaláciách pravidelne objavovala aj iná podoba deficitného, či negatívneho. Mala charakter prerušenia kultúrneho priestoru, alebo prázdna a viazala na seba využitie čiernej farby. Taká bola napríklad diera v podlahe preklenutá bochníkmi chleba na maľbe Nakľaknutie prázdna (2013), alebo diera v stene rámovaná kôrkou chleba v inštalácií Vyjedanie stredu (2013), v rámci výstavy Prítulky a útočiská.

Podhorského výtvarná práca tak doposiaľ bola pokusom o sústredené nazeranie do kútov obnažene deficitných, ale stále poctivo ľudských situácií, či vytieranie životného prachu z vrások najvšednejšej všednosti – hlboko doma.

V jeho novších prácach sa otvára aj iný priestor, ktorého „predobrazom“ by mohli byť variácie motívu kooperatívne komunikačného gesta ponúknutia chlebom, alebo „štrngnutia“ si natretými krajcami, ktorý prizýva k účasti a navracia tak možnosť spoluzdieľania ľudského sveta. Do tohoto priestoru „nádeje“, či stroho laicky chápanej milosti, ako obnovenia účasti na spoločenstve, zahrnutia či nevynechania –  (v zmysle „človek človeku chlebom“ alebo „človek človeku darom“) nás Rasťo Podhorský, prostredníctvom až utopického projektovania ľudského spoločenstva, kooperácie a spolupatričnosti, pozýva vstúpiť.

Noro Lacko

 

Zdielať →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *