Rastislav Sedlačík: ObydliSKá & zóny mesta
Kurátor: Noro Lacko
Vernisáž: 7. 9. 2018 o 18:00
Trvanie výstavy: 8. 9. – 3. 10. 2018
Magna Gallery, Nitrianska 18, Piešťany

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Preferovaným médiom výtvarnej práce Rastislava Sedlačíka je, respektíve pôvodne bola maľba, no čoraz výraznejšími a dôležitejšími sa stávajú aj expanzie maľby do iných médií. Najprv to boli intencionálne, umelo vytvárané objekty a objektové suplementy závesného obrazu ako ironické, zveličujúce a groteskno-obludné napodobeniny fragmentov mestskej krajiny a industriálnej architektúry. Neskôr sa v jeho repertoári objavili postprodukty, čiže asambláže a koláže, druhotne recyklačne spracovaných, nájdených vizuálnych a objektových materiálov, no najmä materiálov, vzniknutých ako ateliérový odpad pri iných Rasťových výtvarných aktivitách, vytvárané z nadbytku tvorivej hravej energie, a tak trochu aj prívetivého detsky nevinného chuligánstva, ktoré k Sedlačíkovej tvorbe patrí a ktoré jej pristane. Najnovšie k nim pridáva dva nové programové prvky úplne odlišných rádov. Prvým sú lapače ako diela takmer neriadenej náhody, ktorých zásadným spoluautorom je enviroment mesta. Druhým sú inžiniersky plánované – architektonické re-konštrukcie a pre-konštrukcie galerijných priestorov a výstavných inštalácií, ktorých zásadným spoluautorom je grafický dizajnér a architekt Sedlačíkových výstav Marcel Benčík.
Východisko a popri všetkých premenách aj stabilný prvok výtvarnej práce Rastislava Sedlačíka, spočíva v programovom komentovaní možnosti našej vizuálnej skúsenosti s krajinou, a možnosti výtvarnej manipulácie s možným obrazom našej vizuálnej skúsenosti krajiny. Kľúčová je tu perspektíva mestského chodca, ktorý je priťahovaný perifériou, a ktorý objavuje perifériu aj tam, kde sme ju skôr náchylný prehliadať.
Krajinné konštrukty Sedlačíkových obrazov a objektových konštelácií sú umiestnené na periférii, na mieste priľnutia a vzájomného zakliesnenia okrajov civilizačne-urbánneho a prírodného. Sú síce videné z pozície človeka, ale vzbudzujú pocit niečoho, čo človeku ušlo, čo pre neho nie je, alebo ho už nepotrebuje. V Sedlačíkovej maľbe a väčšej časti postproduktových realizácií je obraz krajiny obrazom dobromyseľnej vizuálnej fascinácie stavajúcej do vzájomného susedstva prefabrikátové produkty inžinierskeho plánovania, brikoláže drobných domácich majstrov a živelnú spontaneitu organického chaosu novej divočiny, vznikajúcej v medzerách a na okrajoch mestskej zástavby. Pohľady maľbou a väčšou časťou postproduktových realizácií sú organizované z perspektívy ľudskej, senzomotorickej telesnej schémy, ktorá je prítomná v meste, ale len akosi prechodne, tranzitne. Namiesto našej prítomnosti v krajine, je to krajina prítomná v našom zornom poli. Logika výstavby kompozície je vcelku jednoduchá: mestský civilizačný prvok, fragment architektúry, koliduje s prírodným krajinným prostredím. Abstrahované geometrické línie a pravidelné rytmizované plochy sú konfrontované s abstrahovanou spontánnou amorfnou živelnosťou organického. Plán, pravidlo alebo príkaz sa stretáva s náhodou. Kontajner rozčesol líniu horizontu, dvere hangára rámujú výhľad na prímestskú step, to je Sedlačíkovský obraz krajiny.
Rovnaká logika riadi aj výber postupov a techník Sedlačíkovej výtvarnej práce. Precízne cez šablónu nastriekané, alebo inžiniersky výkresovo vykresľované architektonické prvky, susedia s manipulovanou náhodnosťou organických ťahov štetca a chaosom stekancov farieb. Postproduktové realizácie prinášajú novú možnosť. Sedlačík sa uvoľňuje a čoraz viac oddáva hre s náhodou, ktorá prekazí alebo nahradí plán: okamihom nápadu, druhotným využívaním ateliérového odpadu a momentom vtipu, ako predlžením línie úniku pred pravidlom, či zákazom. Baví sa a uhýba disciplíne maľby vymýšľaním (ne)možných autorských techník. Tu sa objavuje nová fascinácia doslovnosťou odtlačku. Ak jeho maľba mohla byť metaforicky chápaná ako odtlačok možnej vizuálnej skúsenosti krajiny – tak nová fascinácia posúva túto metaforu do pozície technického prístupu: od hry s jedinečnými chybami v grafickej tlači, cez manipulovanú a dotváranú xerokópiu, fotografických odtlačkov sídliskovej zástavby k celkom nezmyselnému, na hranicu možného posunutého a ironicky doslovnému chápaniu „plenérovej“ maľby, ako toho čo „zachytáva“. Maľba ako lapač, náter ako lepidlo fixujúce náhodné nečistoty a spad peľu. Už nie maľba možného pohľadu na krajinu, či maľba v plenéri ale maľba krajinou a maľba plenérom.
V kontraste s touto nekontrolovateľnou prašnou náhodnosťou lapačov sú posledné Sedlačíkove výstavy dielom pracného plánovania konštruktérsko-inštalačnej transformácie súboru výtvarných prác a nesúrodého galerijného priestoru na jedno ucelené vizuálno-priestorové dielo.

Noro Lacko

Zdielať →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *